(10) Relativita poslušnosti; znesvätenie v chráme; dôvody k nedaniu Eucharistie do rúk
Obhajoba kňaza, ktorý kvôli svojmu svedomiu nedokáže dať Eucharistiu na ruku – I.
Úvod
Inštrukcia Redemptionis sacramentum v článku 92. uvádza: „Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Toto je pozoruhodná varovná poznámka, ktorá sa pri podávaní sv. prijímania do úst nepotrebuje ani spomínať. Čiže – v porovnaní s tradičným podávaním do úst – pri podávaní do rúk tu zrazu vzniká možné nebezpečenstvo znesvätenia. Ale kňaz pri rozdávaní sv. prijímania nedokáže byť spoľahlivo vyhodnotiť, či hrozí alebo nehrozí nebezpečenstvo znesvätenia. To nepatrí do náplne liturgického slávenia, aby sa pri pokojnom vysluhovaní Sviatosti zaťažoval neustálym sledovaním ľudí svojim periférnym videním, či pri ňom príjmu Eucharistiu alebo nie. A navyše, odkiaľ má kňaz vedieť, čo má kto za lubom v prostredí prijímania na ruku? Ale ak pri rozdávaní Eucharistie na ruku hoci len potenciálne hrozí nebezpečenstvo znesvätenia, čo predtým nehrozilo, tak morálnou povinnosťou kňaza ako vysluhovateľa Eucharistie je vytvoriť takú situáciu rozdávania svätého prijímania, aby takéto hoci len potenciálne nebezpečenstvo znesvätenia absolútne nehrozilo. De facto to však znamená vôbec nedávať na ruku!
Pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Dominicae Cenae, zo dňa 24. februára 1980 konštatuje: „V niektorých krajinách sa zaužívala prax podávať sväté prijímanie na ruku. Žiadali o to jednotlivé biskupské konferencie a Apoštolská stolica to povolila. No prichádzajú hlasy o žalostných prípadoch neúctivosti k sviatostným eucharistickým spôsobom, čo je veľkou urážkou, ktorá ťaží svedomie nielen osôb vinných za také počínanie, ale aj pastierov Cirkvi, ak by nedostatočne bedlili nad správaním sa veriacich k Eucharistii.“(čl. 11) Potom ale aká je to výhra v Cirkvi zavádzať do liturgie takýto zločin voči Kristovi? Aký je to pokrok v liturgii, v ktorej ešte donedávna prebiehalo všetko pokojne, dôstojne a bez cielene zavedených úrazov voči Eucharistii, v porovnaní s dnešným modernizmom, ktorý programovo ubližuje Kristovi zastierajúc to tzv. poslušnosťou v Cirkvi, ktorá očividne nekorešponduje s poslušnosťou Cirkvi voči Bohu? Aká smelosť a opovážlivosť nás to vedie ísť takto v ústrety Kristovi do večnosti?
1.- Relativita poslušnosti v otázke podávania Eucharistie
Naša katolícka morálka nás v princípe učí, že ak by nám niekto kázal alebo odporúčal spáchať hriech, našou povinnosťou je neposlúchnuť. Hriech je aj nedostatok lásky. To, že Ježiša vystavujeme nebezpečenstvu zneuctenia, je vážny hriech, lebo Eucharistia je najdrahší Poklad v Cirkvi, z ktorého ona žije. Ak by nám teda niekto kázal vystaviť potenciálnemu zneucteniu Boha v Chlebe, ak by nás niekto k tomu nútil z titulu autority, vtedy sme povinní neposlúchnuť tento hriech. Veď Boha treba poslúchať viac ako ľudí. To platí aj pre novozákonné autority. A hoci platí: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16), je jasné, že tým Ježiš nemienil kanonizovať také nariadenia cirkevných autorít, ktoré priamo znevažujú jeho osobu v tak citlivej záležitosti, akou je otázka náležitej úcty a viery v Najsvätejšiu Sviatosť a zachádzanie s Eucharistiou, kvôli ktorej bol ochotný sa rozlúčiť aj s najbližšími spolupracovníkmi! (Porov. Jn 6,67: „Aj vy chcete odísť?“).
Teda ak mi cirkevná autorita odporúča niečo také, čo je zjavne v rozpore s úctou a láskou k môjmu Pánovi v Eucharistii, potom nastupuje výhrada vo svedomí, resp. princíp morálnej povinnosti neposlúchnuť odporúčaný alebo prikazovaný hriech. V tomto zmysle môžeme plným právom hovoriť o relativite poslušnosti.
Hovorí o nej veľmi jasne sv. Maximilián Kolbe: „A tak je to poslušnosť – a ona jediná –, ktorá nám spoľahlivo zjavuje Božiu vôľu. Pričom sa môže stať, že sa predstavený pomýli, ale nemôže sa stať, aby sme sa dostali do omylu my, ak poslúchneme. Z poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka(!), keby predstavený prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v najmenšom; v tom prípade by nebol verným tlmočníkom Božej vôle.“ Čiže ak mi môj predstavený (či už pápež, Kongregácia, biskup alebo Konferencia biskupov) káže hoci len potenciálne priamo ublížiť môjmu a nášmu Pánovi v eucharistickom Tele a Krvi, tak nepochybne to znamená porušenie Božieho zákona lásky k Bohu nadovšetko, aj keď sa to týka najmenšej čiastočky Eucharistie. Z tohto dôvodu spadá príslušná autorita podľa slov sv. Maximiliána do kategórie (právnickej) osoby „nie verne v tlmočiacej Božiu vôľu.“ V tomto prípade som povinný konať v zmysle svedomia, ktoré mi nedovoľuje ísť proti zákonu Božej vôle.
Ak je Svätá Hostia pre niekoho „veľká matéria“ a eucharistická omrvinka „malá“, tak to platí aj v tomto „najmenšom“, hoci v skutočnosti Ježiš vo Sviatosti je vždy „veľká Skutočnosť“ i v opticky malej omrvinke. Ak som cirkevnou autoritou nútený dávať Eucharistiu na ruku, pričom hrozí jej znesvätenie, a nielen hrozí, ale sa aj deje, potom predstavený nie je verným tlmočníkom Božej vôle podľa náuky spomínaného svätca.
Ak mi teda Konferencia biskupov danej krajiny odporúča dávať aj na ruku, pričom viem, že sa prehreším proti maličkej omrvinke Krista Pána vo Sviatosti vydajúc ju napospas spoteným rukám človeka – navyše sa previňujúc proti liturgickým predpisom o povinnej paténe – tak som povinný povedať: Otcovia biskupi, ja vás mám rád a rád vás v iných veciach poslúchnem, ale prepáčte, toto odo mňa nechcite. To je vlastne odporučenie zneuctiť Pána vo Sviatosti. Tu ide o môjho i vášho Pána a Sudcu zároveň. Ja sa ho bojím uraziť, bojím sa mu ublížiť, bojím sa o Neho. Veď kto je viac než Eucharistia na zemi? Najlepšie by bolo, keby sa všade ustanovilo dávať sväté prijímanie iba do úst a podľa fyzickej dispozície prijímateľa aj na kolenách. Bol by aj poriadok na bohoslužbách, aj dôstojné sv. prijímanie hodné Pána a určite by to prispelo k pokoju vo svete i k zvýšeniu morálky kňazov i kňazských povolaní.
2.- Znesvätenie vniklo aj do svätého Božieho chrámu; nie rovnaká dôstojnosť oboch spôsobov prijímania
Naozaj je výstižná časť zasväcujúcej modlitby z Modrej knihy Mariánskeho kňazského hnutia: „znesvätenie vniklo i do svätého Božieho chrámu.“ Tak teda prestaňme znesväcovať chrám a neponúkajme dezinfekciu ako alternatívu svätenej vody a nedávajme Eucharistiu na ruku ako rovnako dôstojnú alternatívu podávania do úst, lebo to nie je pravda. Ako môže byť rovnako dôstojné podávanie svätého prijímania na ruku, keď pri tomto spôsobe už za uplynulé roky spadli na zem tisíce Hostií Kristovho Tela, nehovoriac a miliardách odrobiniek, ktoré zostali na rukách, na šatách prijímateľov, na dlažbe kostolov, pod lavicami, atď.? Je to enormné množstvo padnutých Hostií a množstvo ukradnutých, skrátka neporovnateľne väčšie množstvo než ako sa len veľmi ultra-zriedkavo stane pri podávaní svätého prijímania na jazyk. Päty tých, čo berú Sviatosť do rúk, vlastne nahrávajú Zlému, ktorý si nimi poslúži, aby šliapal po Kristovi spadnutom na zem z ich rúk, alebo z rúk „spoluberúcich“ Sviatosť. Ako to môže byť rovnako dôstojné? Ako to môže byť rovnako Božia vôľa? Ako sa to môže Ježišovi rovnako páčiť? To vôbec nie je jedno, ako sa Eucharistia dáva.
Ak je za priame zneuctenie Eucharistie trest exkomunikácie, tak „dobrovoľne“ akceptované nepriame zneuctenie Eucharistie je prinajmenšom hriech. List Hebrejom výstražne hovorí: „Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti? Veď poznáme toho, ktorý povedal: Mne patrí pomsta, ja sa odplatím.“ A zasa: „Pán bude súdiť svoj ľud.“ Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.“ (Hebr 10,26-31)… do rúk Toho, ktorého vydávame do rúk ľudí, ktorému sa budeme raz zodpovedať aj za to, že ľuďom umožňujeme šliapať po ňom.
3.- Dôvody pre svedomie kňaza odoprieť dať Eucharistiu do nastavených dlaní
„Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil.” (KKC, 1790).
Čiže ak vo svedomí považujem za hriech proti Pánovmu Telu spôsob rozdávania na ruku, tak to tak robiť nebudem. Nebudem posielať sám seba na súd a nebudem mať ani účasť na cudzích hriechoch. „Nemaj účasť na cudzích hriechoch. Zachovaj sa čistý!“ (1 Tim 5,22) Ak niekto nemá moje poznanie a výhradu vo svedomí, tak nie som povinný s ním hrešiť, ak ma k tomu „poberateľ“ Eucharistie nabáda svojimi natrčenými dlaňami. Veď to vyzerá, ako keby si išiel po výplatu na ruku. Ideme robiť z Ježiša platidlo? Ideme z neho robiť peniaze? Áno, Ježiš je mzdou za hriech, ale to neznamená, že s ním budeme zaobchádzať ako s peniazmi. Opäť ho tým znižujeme na úroveň predmetu a sväté tajomstvá na úroveň tovaru. Strašné!
Veď sa stávame otrokmi ľudí, ktorí chcú, aby sme s nimi hrešili, hoci oni to nepovažujú za hriech, ale napr. za „ochranu” svojho zdravia. Aj to je zvláštne považovať to za hygienickejšie, keď majú dochytané ruky a kňaz beztak berie Sviatosť do ruky. Oni si myslia, že mu všetci olizujú prsty (ak by rozdával na jazyk), čo nie je pravda. V podstate sa tým vytvára klamná atmosféra považovať všetkých za nakazených, a preto prijímajú na ruku. Podozrievavosť, že všetci v kostole sú potenciálne nakazení, hoci to nie je pravda, preváži nad takými vzťahmi v kostole, ktoré majú byť naplnené láskou k druhým bez upodozrievania ako k bratom a sestrám, a nie ako k potenciálnym ohrozovateľom môjho života a zdravia. To potom nech fakt radšej sedia doma, aby mali istotu, že pred televízorom sa nenakazia.
A my kňazi sa potom správame ako – prepáčte za výraz -“playboyi”. To keď nám niekto vo všeobecnosti ponúkne spolupracovať na čnosti, tak spolu sním pracujeme na čnosti; a keď nám niekto ponúkne spolupracovať na hriechu, tak budeme s ním poslušne spolupracovať na hriechu?!
„Draho ste boli kúpení. Nestaňte sa otrokmi ľudí!“ (1 Kor 7,23)
Mojím Pánom je Pán, Ježiš Kristus, v Eucharistii.
Nie je mojím Pánom strach človeka, ktorý sa bojí prijať Eucharistiu na jazyk, ak sa bojí, že sa nakazí mojim kňazským prstom.
Nie je mojím Pánom jeho nerozlišovanie Pánovho Tela aj v omrvinkách, ktoré majú prednosť pred akýmkoľvek strachom. To by potom vyznavači a mučeníci mohli zabaliť svoju vieru v Krista, lebo by sa báli prísť o svoj život a zdravie. Potom je ale naše správanie výslovne zbabelé a my kňazi na tejto zbabelosti ľudí spolupracujeme a ich ešte v tom podporujeme.
Nie je mojím Pánom jeho názor odlišný od môjho pohľadu svedomia na tajomstvo Eucharistie.
Nie je mojím Pánom jeho vôľa podceniť eucharistické omrvinky a chcieť sprofanizovať Pánovo Telo prevzatím si ho svojimi rukami.
Ak by niekto chcel odo mňa ako kňaza službu, na ktorú síce má vo všeobecnosti nárok, ale v konkrétnom špecifickom prípade je v rozpore s mojím svedomím mu ju vyslúžiť, tak je mojou povinnosťou mu to odoprieť alebo vec oddialiť. Napr. niekto, kto žije v stave ťažkého hriechu, chce byť rozhrešený, tak ja nie som jeho otrok, aby som mu poslušne dal rozhrešenie, aj tak neplatné. Ak si aj myslí, že môže prijať Eucharistiu, nie som otrok jeho vôle. Platí to v prípadoch, kde Pán hovorí: „Komu zadržíte hriechy, budú zadržané.“ (Porov Jn 20,23) Človek chce rozhrešenie, chce potom aj sv. prijímanie, ale kňaz je od toho, aby vyhodnotil situáciu a oddialil alebo jednoducho neudelil rozhrešenie. Podobne kňaz je zodpovedný aj vo veci rozlíšenia, či je správne dať prijať niekomu Sviatosť alebo nie. Navyše je to aj hriech voči kňazovi, ktorý je donucovaný sa demokraticky správať tak, ako si to veriaci rozhodnú. Cirkev je hierarchická aj voči laikom, a to má byť cítiť i pri bohoslužbe. V súčasnosti je to úder pod pás voči služobnému kňazstvu. To nie je charakter katolíckej bohoslužby, ktorá má jasné pravidlá, kde je kňaz v plnej miere zodpovedný za priebeh bohoslužby a obzvlášť za spôsob podávania sv. prijímania. To nie je spôsob katolíckej liturgie, ktorý donucuje kňaza, aby fungoval tak, ako si kto zmyslí. Potom je tu len krok k tomu, aby si počas liturgického slávenia každý robil, čo chce.
Odkedy sme dovolili do svätej omše diktovať svetským ľuďom, niet divu, že sa vlúdil aj duch protestantizmu vo forme podávania Eucharistie na ruku, čo má na Západe už zjavné neblahé dôsledky (zatváranie a predávanie kostolov, odpad od kresťanskej viery, nedostatok povolaní, rozpad manželstiev a rodín, a pod.
Mariologický charakter prijatia Eucharistie je spoľahlivým ukazovateľom k rozlíšeniu, ktorý spôsob prijatia (resp. podania) Eucharistie je správny, dokonalý – a preto jediný! A to bez ohľadu na spoločenský strach, politický tlak alebo autoritatívny cirkevný nátlak neverného tlmočenia Božej vôle (viď sv. Maximilián Kolbe). Veď ak podľa Všeobecných smerníc rímskeho misála podávanie „pod obojím“ lepšie vystihuje Božiu vôľu, tak z toho logicky vyplýva, že Božiu vôľu automaticky lepšie vystihuje a tlmočí aj spôsob podávania Eucharistie iba priamo na jazyk, lebo Krv Kristovu spolu s Telom Kristovým ináč ani nemožno dať prijať. Podávanie na ruku je veľmi ďaleko od tlmočenia Božej vôle, hoci niekto to môže považovať za maličkosť. Aj vtedy platí výnimka z poslušnosti ako učí sv. Maximilián Kolbe.
Tak teda čo robiť, keď dotyčný chce vziať Eucharistiu na ruku? Mám azda povinnosť hrešiť voči Pánovi, keď mi niekto nastavuje dlane k prijatiu Eucharistie? Určite nie. Ale bolo by vhodné, keby kňaz na to veriacich pripravil a upovedomil ich o svojom presvedčení vo svedomí.
Ach, ako sme vtedy pred pár rokmi starostlivo používali paténu! To sme ešte vtedy verili, že Ježiš bol prítomný aj v omrvinkách… To teraz už Ježiš v nich prestal existovať, a preto nepoužívame paténu? Vtedy to bol Ježiš, teraz to už nie je Ježiš?!
Potom o čo ide? O strach, ktorý nás vedie k manipulácii s Kristom? A pýtal sa vôbec niekto nášho Pána, či s tým zavedením „na ruku“ súhlasí? Či sa mu to páči? Vzišiel nápad podávať Eucharistiu na ruku z nejakého eucharistického kongresu, z nejakého seriózneho vyjadrenia lásky ku Kristovi, z nejakých adorácií Sviatosti ako nápad premodlený a overený Kristovou vôľou? Alebo len kopírujeme pôvodnú neposlušnosť Západu, kde niektorí kňazi začali svojvoľne v duchu protestantizmu zavádzať to, čo nebolo dovolené?
Veď sa to podobá komplexu menejcennosti, kvôli ktorému nechceme byť „horší od Západu“ a nechceme prísť o tento „nový tovar“ na našich „eucharistických pultoch“! To, čo vzniklo z neposlušnosti a bolo trpené zo strany vedenia Cirkvi v strachu predísť schizme sa teraz zrazu kanonizuje? „Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy.“ (Ef 5,10-11) Kde je o tom záznam a svedectvo, že je to Jeho vôľa? Či to nie je skôr o Ňom – bez Neho? A je naozaj tak nutné dávať na ruku? A bolo pre našu partikulárnu Cirkev tak nevyhnutné žiadať Vatikán o povolenie dávať na ruku? Veď je známe, že ak raz niečo vzišlo z protestantskej neposlušnosti a svojvoľnosti (začiatky podávania na ruku na Západe), tak tento koreň nemôže rodiť dobré ovocie a nemôže nám byť ani prikazovaný, a preto ani záväzný. Zároveň ani nie je vhodné postihovať kňaza za toto verné počínanie si voči Kristovi (hoci to povrchne vzaté môže vyzerať ako neposlušnosť), lebo tým by bol Kristus koniec-koncov opäť súdený zo strany hierarchie.
To ako keby niekto nasolil (v našom prípade pojmom „pod poslušnosťou“) už prv pokazené mäso a z titulu autority by nám ho vnucoval jesť ako neškodné a rovnako dobré ako to zdravé. A ak ho nebude také jesť, bude za to stíhaný. Absurdné a nechutné!
4.- Záverečná výzva k spoločnej úcte k Eucharistii pri jej vysluhovaní
V niektorých kostoloch a kaplnkách spolubratia úspešne dávajú sviatostné Telo Kristovo iba na jazyk, ale sem-tam ešte dajú na ruku tým, čo tak chcú. Ak úprimne trpíš, že Pánovo Telo je často takto znevažované alebo ak veríš, že to nie je rovnako dôstojné dávať tak či onak, tak ťa chceme poprosiť, či by si sa mohol pridať k nám, aby nás bolo viacej v našej diecéze, na Slovensku či v celej Cirkvi, ktorí budeme dávať výlučne iba na jazyk. Asi to nie je rovnako dôstojné dávať na ruku, keď pri tom už toľké množstvo Hostií padlo na zem, bolo ukradnutých, alebo čiastočky Kristovho Tela pozostávali na spotených dlaniach či šatách prijímateľov, alebo na dlažbe pod ich nohami. Kiež by sa podávanie sv. prijímania na ruku v našej diecéze i v celej Cirkvi raz úplne zrušilo. Nevedieme však žiadnu evidenciu. Sme iba spojení v Duchu Svätom. Pridajme sa do tichého Hnutia ochrancov cti Eucharistie a Panny Márie, v mene sv. Jozefa, ochrancu sv. Cirkvi, eucharistického Ježiša i Panny Márie, aby sme tak spoločne loď Cirkvi pomáhali pritiahnuť k dvom stĺpom, eucharistickému a mariánskemu, podľa známej prorockej vízie don Bosca.
Drahý brat, chceme ti len pomôcť a povzbudiť ťa, aby si nešiel cestou do tvrdého očistca, ale do neba, aj vďaka spôsobu podávania sv. prijímania do úst a pokiaľ možno na kolenách, ktorý je dokonalejší v láske ku Kristovi. Snáď ako jeho služobníci by sme sa mali rozhodovať pre takýto dokonalejší spôsob v láske, či nie?
Problém je skôr u veriacich, ktorí majú stále na výber zvoliť si spôsob, ako prijať Eucharistiu, čiže aj na ruku. Preto ponúkame aj modlitbu a krátke výzvy vo forme prosby tým, ktorí ešte prijímajú na ruku, čo môžeš rozmnožiť pre svojich farníkov (je možné si to stiahnuť na www.nakolenach.sk), aby sa postupne rozhodli pre prijímanie na jazyk (a pokiaľ možno na kolenách). Modlitbu i osvetu danej stránky pre dobro veci šír prosím podľa svojich možností ako sa len dá. Možno je pohodlnejšie mať svätý pokoj s nadriadenými odvolávajúc sa na poslušnosť (ktorá je však iba relatívna, ako sme si vyššie uviedli) ako aj mať svätý pokoj s veriacimi, ktorým dáme prijímanie tak, ako oni chcú. Pamätajme však na to, že dôležitejšie je mať v srdci pokoj nášho Pána, lebo jemu sa budeme pred anjelmi (ktorí sa Eucharistii ustavične klaňajú) a svätými zodpovedať, čo sme Mu urobili – čiže aj a predovšetkým priamo jemu v Eucharistii – my, kňazi, svojimi vlastnými rukami… Ešte stále je čas na pokánie!
Odporúčame postupne vychovávať ľudí k tomu, aby všetci prijímali Eucharistiu na kolenách a do úst, i napriek tomu, že by to biskup v diecéze nezaviedol (dal by Boh aby zaviedol) ako jediný záväzný spôsob svätého prijímania. © nakolenach.sk
