(15) Podávanie Eucharistie využívajúc možnosti
1.- Dnes sa veľa hovorí o bezpečnostných opatreniach na ochranu zdravia človeka, ako keby to bol to najdôležitejšie v živote ľudí, a zdá sa že aj my v Cirkvi ideme v tom istom vetre. Hovorme však, ako veriaci muži Cirkvi, o bezpečnostných opatreniach voči Eucharistii, veď to (On) je náš najväčší Poklad. Keď niečo chápeme ako poklad, tak robíme patričné bezpečnostné opatrenia. Zdá sa, že dnes v Cirkvi narábame s týmto pokladom veľmi ľahkovážne, ako keby pre nás ani nebol Pokladom.
2.- Všeobecné smernice nového vydania Rímskeho misála v čl. 281 uvádzajú: „Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obidvomi spôsobmi. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej Krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou v Otcovom kráľovstve.“ Teda tento spôsob v zmysle Všeobecných smerníc je evidentne bližší k uskutočňovaniu Božej vôle. Tento aspekt nie je pre mňa zanedbateľný.
3.- V súčasnosti, kedy je vyvíjaný extrémny nápor na Cirkev a Eucharistiu, potrebujeme obzvlášť prijímať celého Krista, teda aj jeho Telo aj jeho Krv. Fyzický kontakt s Kristovou Krvou nám citeľnejšie pomáha uveriť, že v sile Kristovej Krvi lepšie premôžeme satanove útoky. Napokon, nad Žalobcom Cirkev víťazí práve vďaka Baránkovej Krvi. „A počul som mohutný hlas volať v nebi: Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť.“ (Zjv 12,10-11).
4.- V KKC 1393 čítame: „Vždy, keď ho prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme jeho smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva jeho krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.”
Prijímanie aj Krvi posilňuje našu vieru v zmytie našich hriechov Kristovou Krvou.
Preto prijímať aj Kristovu Krv je nanajvýš potrebné, pričom je to tichý výchovný pokyn pre prijímajúcich, že sa prijíma tým pádom iba na jazyk. „Nikdy nie je dovolené dávať do rúk prijímajúcim Hostie, ktoré boli predtým ponorené do Pánovej Krvi.“ (AAS 61 /1969/, s. 547). Zároveň je tým chránený Kristus vo Sviatosti i eucharistické omrvinky.
5.- Kto chce obnoviť starobylú, diskutabilnú prax dávať Sviatosť na ruku, mal by obnoviť celú „starobylosť“, čiže podávanie aj Tela aj Krvi. Zástanci podávania sv. prijímania na dlaň nie sú celkom objektívni v odvolávaní sa na starobylú prax cirkvi, lebo nespomínajú tento podstatnejší aspekt starobylosti: podávanie nielen Tela, ale aj Krvi. Keďže dnes máme kvalitnejšie hostie, môžeme ich namáčať do Krvi; nie je nutné dať piť z kalicha. Prvoradou vecou starobylosti ani tak nie je či do ruky alebo do úst, ale pod obojím. Toto (keď tak) obnovme.
6.- Inštrukcia Redemptionis sacramentum v článku 92 uvádza: „Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Toto je pozoruhodná varovná poznámka, ktorá sa pri podávaní sv. prijímania do úst absolútne nespomína. Čiže – v porovnaní s tradičným podávaním do úst – pri podávaní do rúk tu zrazu vzniká možné nebezpečenstvo znesvätenia. Ale kňaz pri rozdávaní sv. prijímania nedokáže neustále kontrolovať a vyhodnocovať, či hrozí alebo nehrozí nebezpečenstvo znesvätenia. Odkiaľ to má vedieť, čo má kto za lubom? Ale ak tu vôbec zrazu nastane nebezpečenstvo znesvätenia, ktoré predtým také nehrozilo, tak niet dôvod ani uvažovať ako mám podať sv. prijímanie. Najistejšie proti svätokrádeži je podať svätú Hostiu namočenú do Kristovej Krvi priamo do úst.
7.- Je morálnou povinnosťou smerovať k tomu, čo je dokonalejšie, obzvlášť vo veci, ktorá sa týka najväčšieho Pokladu Cirkvi. Podľa svojho svedomia teda treba dávať Eucharistiu tým najdokonalejším spôsobom, ktorým je možné Eucharistiu ochrániť pred znesvätením, čiže spôsobom, ktorý čo najviac znemožňuje Jej znesvätenie. Je to podávanie „pod obidvomi spôsobmi“, kedy sa Hostia lepšie prisaje na jazyk a skôr sa časť z Nej rozpustí. Prípadné mikroomrvinky sa lepšie spoja s korpusom Hostie alebo včas ostanú v kalichu, a mierna kyslosť Krvi Kristovej pod spôsobom vína skôr pritiahne sliny k Hostii, aby sa už z úst nedala vybrať celá, suchá Hostia k zneužitiu, ak by mal niekto zlé úmysly.
Božou vôľou, okrem pozitívnej lásky k Ježišovi v Eucharistii, je určite čo najlepšie ochrániť Eucharistiu pred niečím negatívnym voči Nej, teda pred potenciálnym zneuctením. V tejto dobe je obzvlášť morálnou povinnosťou zamedziť čo najviac možnosti zneužitia Eucharistie o to viac, o čo viac sa Cirkev posunula smerom k uľahčeniu takýchto svätokrádežných príležitostí. Ak sa tu ale porušuje Boží zákon zvýšenými možnosťami ublíženia nášmu Pánovi, tak nás to vo svedomí zaväzuje sa voči týmto spôsobom vzoprieť. V tomto zmysle treba uplatniť princíp výnimky z poslušnosti podľa slov sv. Maximiliána: „Z poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka (čiže výnimka z poslušnosti jestvuje!!!), keby predstavený prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v najmenšom; v tom prípade by nebol verným tlmočníkom Božej vôle.“
8.- Ak možno hovoriť o menšom zle – hoci je to otázne, či možno hovoriť o „zle ako takom“ – keďže práve Všeobecné smernice Rímskeho misála veľmi oceňujú tento výstižnejší spôsob naplnenia Pánovej vôle – tak samozrejme, že je namieste voliť toto tzv. „menšie zlo“, ktoré je v našom prípade skôr „väčším dobrom“ v prospech Eucharistie. V určitých prípadoch môže takto kňaz lepšie ochrániť Eucharistiu pred potenciálnym zneuctením. Súčasný výnimočný stav v Cirkvi, kedy je očividne bezpečnosť Eucharistie ohrozená, viac oprávňuje, aby sa zabezpečilo maximum na ochranu bezpečnosti Eucharistie, lebo od laikov to v súčasnosti očakávať na 100 percent nemôžme! Všetko nech sa deje v láske ku Kristovi v Eucharistii. Ide samozrejme iba o dočasné riešenie, dokým sa veriaci vychovajú k prijímaniu do úst. A hoci platí, že láska je nad zákon, potom je potrebné opäť sa vrátiť do medzí liturgických smerníc, ale už s vychovaným efektom ochránenia Ježiša v Eucharistii u veriacich.
Ak niekto vyčíta v tomto zmysle dočasnú neposlušnosť prameniacu z titulu chrániacej lásky k Pánovi, nech najskôr rieši trvalú neposlušnosť biskupov a kňazov v otázke nepodávanej patény, ktorá je stále platne prikázaná a predpísaná, čím sa priamo a dobrovoľne ubližuje Kristovi v Eucharistii, keď sa podáva na ruku.
9.- V duchu svätého Jozefa je z tohto dôvodu sväté prijímanie dočasne podávané pod obojím vhodnou príležitosťou, ako dosiahnuť plné ochránenie Ježiša v Eucharistii, pokým sa nepominie výnimočný stav „času Herodesa“, resp. „ducha Herodesa“, ktorý číha na Maličkého v Eucharistii, ako vtedy číhal na Dieťa v Betleheme, aby ho zabil.
Vystavovať Ježiša v Eucharistii nebezpečenstvu profanácie nie je v línii konania sv. Jozefa, muža spravodlivého, a preto súčasné ľahkovážne narábanie s Eucharistiou je nespravodlivé, iným slovom, je to neprávosť. Hovorí sa: Láska je nad zákon. Pamätajme na Ježišove slová: „Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,23)
Sv. prijímanie je prijatie Ježiša takpovediac cez dvere, pri ktorých klope. „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv 3,20) Inými slovami: Stojím pri dverách perí a klopem na srdce. Kto otvorí ústa i srdce, k tomu vojdem a budem s ním jedno. © nakolenach.sk
