Info LIST

INFOLIST – pokračovanie vo výzve Infolístka (letáku) prestať prijímať Eucharistiu na ruku, ktorý nájdete TU

1.- Sv. prijímaním do úst  pomôžeš lepšie  napodobniť tajomstvo Vtelenia Panny Márie

Panna Mária od prvého okamihu Vtelenia prijala Ježiša nie „na telo“, ale hneď „ do tela.“

Aj my podobne Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej iba vtedy správne prijímame, ak ho prijímame nie najskôr „na telo“ (na ruky),  a až potom „do tela“ svojimi vlastnými rukami, ale ako Ona – hneď „do tela“, čiže na jazyk, do úst. V prípade Panny Márie to bolo prijatie Božieho Syna hneď vo vnútri jej tela.

“Medzi “amen” veriaceho pri sv. prijímaní a “staň sa mi” Panny Márie jestvuje hlboká analógia.” (sv. Ján Pavol II.)

Ako môžeš potešiť Pannu Máriu a prispieť k víťazstvu jej Nepoškvrneného Srdca? Prijímaj Ježiš hneď do svojho tela, ako to urobila aj Ona. Potešíš Sedembolestnú Matku tým, že chrániš maličkého Ježiša.

2.- Minikvapôčka Krvi a omrvinka Tela

Z rozhovoru kňaza s človekom, ktorý nastavil ruku k prevzatiu Eucharistie: „Prosím Vás, už nikdy neprijímajte na ruku!” – „A prečo?“ – „Lebo Vám ostávajú na dlani čiastočky Eucharistie, ktoré sú stále Kristom. Potom ich vytrúsite na zem a šliapete po Kristovi.” –  „Áno? To som nevedel. Nikto mi to ešte nepovedal. Tak už nebudem prijímať na ruku.“ Kňaz mu potom ukázal aj čiastočku Eucharistie zachytenú na jeho ukazováku…. A koľko ich ostáva pri manipulácii s Kristom na rukách a potom na zemi!

Minikvapôčka Krvi a omrvinka Tela Kristovho by mali byť rovnocenné, lebo ide o toho istého Krista. O Kristovej Krvi stále platí príkaz: “„Nikdy nie je dovolené dávať do rúk prijímajúcim hostie, ktoré boli predtým ponorené do Pánovej Krvi.“ (Acta Apostolicae Sedis, 61 /1969/, s. 547).

Javí sa to opäť ako niečo protirečivé, ak Krv Kristovu je zakázané dávať na dlaň kvôli možným zachyteným minikvapôčkám, a na druhej strane sa dovoľuje omrvinkám eucharistického Tela, aby boli na dlaniach zachytené… Čiže kvapôčky nesmú a omrvinky môžu? Veď to je útok na dogmu viery o tajomstve Eucharistie. Už aj preto je to hriech také niečo robiť – čiže dávať sviatostné Telo na ruku!

Maria Simma, ktorá komunikovala s dušami v očistci, hovorí: „Čarodejnice platia veľké peniaze za to, aby mohli Ježiša zraňovať priamo s premenenými hostiami, ktoré sa často tajne vynesú z kostola. Musíme prestať s prijímaním na ruku, aby nemali taký ľahký prístup k Najsvätejšiemu zo svätých.“

3.- Ako môžeš ochrániť Krista vo Sviatosti?

Tak, že budeš prijímať Eucharistiu do úst, aby nebola zneuctená žiadna čiastka Kristovho Tela.

Ak prijímaš na dlaň, kňaz nie je schopný purifikovať čiastočky na Tvojich rukách. Padajú na zem a s ostatnými ľuďmi šliapeš po Kristovi. “…uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti?  (Hebr 10,29)

Pri podávaní na ruku nie je možné zachovať príkaz o paténe. Kňaz potom má prednosť konať poslušne podľa príkazu použiť paténu než podľa dovolenia pre prijímajúcich s ich možnosťou ísť na ruku. Zaväzujúci príkaz je viac než umožnené dovolenie. Preto viac poslúcha Cirkev  ten kňaz, ktorý používa paténu dávajúc sv. prijímanie tým pádom iba do úst, než ten kňaz, ktorý dáva prednosť „dovoleniu pre prijímajúcich prijímať na ruku“ pred poslušnosťou voči liturgickému príkazu.

Teda ak  cirkevná autorita odporúča kňazovi niečo také, čo je zjavne v rozpore s úctou a láskou k nášmu Pánovi v Eucharistii, potom nastupuje výhrada vo svedomí, resp. princíp morálnej povinnosti neposlúchnuť odporúčaný alebo prikazovaný hriech. V tomto zmysle môžeme plným právom hovoriť o relativite poslušnosti.

Hovorí o nej veľmi jasne sv. Maximilián Kolbe: „A tak je to poslušnosť – a ona jediná –, ktorá nám spoľahlivo zjavuje Božiu vôľu. Pričom sa môže stať, že sa predstavený pomýli, ale nemôže sa stať, aby sme sa dostali do omylu my, ak poslúchneme. Z poslušnosti jestvuje len vtedy výnimka(!), keby predstavený prikazoval niečo, čo by nepochybne znamenalo porušenie Božieho zákona, aj keď v najmenšom; v tom prípade by nebol verným tlmočníkom Božej vôle.“(Liturgia hodín IV., Posvätné čítanie 14. augusta; Z listov svätého kňaza a mučeníka Maximiliána Márie Kolbeho) 

Čiže ak cirkevný predstavený (či už pápež, Kongregácia, biskup alebo Konferencia biskupov) káže hoci len potenciálne priamo ublížiť môjmu a nášmu Pánovi v eucharistickom Tele a Krvi,  tak nepochybne to znamená porušenie Božieho zákona lásky k Bohu nadovšetko, aj keď sa to týka – „v najmenšom“ – najmenšej čiastočky Eucharistie. Z tohto dôvodu spadá príslušná autorita podľa slov sv. Maximiliána do kategórie predstaveného, ktorý nie je „verným tlmočníkom Božej vôle.“  V tomto prípade je kňaz povinný konať v zmysle svedomia, ktoré mu nedovoľuje ísť proti zákonu Božej vôle.

Zároveň je to samo v sebe protirečivé, ba až pohoršujúce, aby sme mali na takom malom časovom kúsku a v takom malom priestore liturgie tak zjavne  protirečivé pokyny. Potom nám neostáva nič iné len konštatovať, že tu ide o novší pokyn evidentne neišpirovaný našim Bohom poriadku -porov. 1 Kor 14,33: „veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“).

Dovolenie prijímať na ruku je v priamom rozpore s príkazom o povinnom používaní patény pri rozdávaní sv. prijímania a zároveň je v protive s Božím zákonom uctievať Najsvätejšiu Eucharistiu chrániac každú omrvinku Božieho Tela a kvapky Krvi. Tie napr. nesmú ísť na dlaň. A omrvinky Tela môžu? Potom v jedno veríme a v druhé nie? Alebo podceňujeme azda omrvinky Tela v porovnaní s kvapkami Krvi? V zmysle Ježišových slov „pozbierajte zvyšné odrobinky, aby nič nevyšlo nazmar” (Jn 6,12) je potrebné to aplikovať v plnej miere aj voči eucharistickým odrobinkám.

4.- Aké sú následky chytania Boha vo sviatosti do svojich rúk?

Vždy je to hriech, keď je Pán vydaný do rúk ľudí. Ježiš povedal Pilátovi: „preto má väčší hriech ten čo ma vydal tebe.” Väčší hriech je u toho, kto do rúk ľudí (vy)dáva Ježiša.

Spôsobuje to úbytok viery v Božiu prítomnosť v Eucharistii. Ak mladý človek od svojho prvého svätého prijímania chytá Boha do svojich rúk, potom postupne stráca vieru v Kristovu prítomnosť vo Sviatosti a navyše aj potenciál odovzdať svoj život do Božích rúk v osobnom alebo zasvätenom živote. Ak sa neprestane s podávaním Sviatosti do rúk, duchovné povolania budú rapídne miznúť, čo a už aj žiaľ deje. 

Preto diabol tak dôsledne pracoval na tom, aby oklamal hierarchiu Cirkvi, a aby cez ňu nútil dávať Eucharistiu na ruku. On chce totiž zo sveta odstrániť kňazov a následne  Eucharistiu, ktorá je tu len vďaka kňazom, aby mal na svete ešte viac moci. Chceš v tomto všetko diablovi pomáhať prijímaním na ruku? 

A tak vlastne Cirkev pod práporom Zlého bojuje sama proti sebe, ako keď ľudský organizmus v rámci chorej autoimunity bojuje sám proti sebe a ničí v sebe jednotlivé orgány.

Sv. Pavol v 1. liste Korinťanom píše: “Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu Telu a Krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva Telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.” (1 Kor 11,27-30).

Čiže konkrétne ak nerozlišujeme Telo od oplátky; ak nerozlišujeme aj omrvinku Tela od omrvinky z oplátky, jeme si odsúdenie. Preto – ako hovorí Božie slovo – sú mnohí chorí a zomierajú, lebo viac dôvery vkladajú nie do eucharistického Pána ako takého, ale do technického prevedenia prijímania Eucharistie na ruku, mysliac si nerozumne, že tak budú viac uchránení pred chorobou a smrťou! Paradoxne si ešte viac škodia, aj duchovne, aj telesne.

Cirkev dnes dovolila to, čo pôvodne dovolila s nevôľou: nie z precítenej úcty a lásky ku Kristovi v Eucharistii, ale nedobrovoľne ako znásilnená svojvoľnou neposlušnosťou kňazov na Západe, ktorí bez povolenia sami od seba začali podávať Eucharistiu na ruku koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov. Biskupi boli v drvivej väčšine proti tomu. Svätý stolec zo strachu, aby nestratil kňazov, ktorí by sa mohli búriť, ak by to museli prestať robiť,  ustúpil tejto ich neposlušnosti schváliac ju (!). Čiže dôvodom dovolenia prijímať na ruku nebola nejaká vyššia zbožnosť,   – alebo kontemplácia Najsvätejšieho, vďaka čomu by v modernej dobe prišlo k tak veľkému osvieteniu a nápadu zaviesť v Cirkvi niečo “dokonalejšie”, niečo “Bohumilšie”, ani to neboli ustavičné adorácie, ani mimoriadna úcta a láska k Ježišovi v Eucharistii, na základe čoho by sa prišlo, že sa má Eucharistia vznešenejším spôsobom dávať na ruku,  – ale boli to ľudské ohľady, diplomatický strach, tolerancia neposlušnosti a ústretovosť ľudskému hriechu na úkor úcty k Eucharistii. A tak bol Kristus opäť vydaný napospas ľudskej svojvôli, bol vydaný do rúk ľudí… Potom je veľmi pochybné, či ide o verné tlmočenie Božej vôle (viď sv. Maximilián Kolbe). A neobstojí ani biblická argumentácia: “Kto vás počúva, mňa počúva” (Lk 10,16), lebo tým Ježiš nemyslel robiť rozhodnutia na základe počúvania a poslúchania názorov neposlušných kňazov, ale Ducha Svätého, ktorý si ako Duch pravdy nebude v liturgii predsa protirečiť (ako je zjavne protirečivé na jednej strane prikazovať používať paténu pri rozdávaní sv. prijímania a zároveň prikazovať kňazom, aby ju nepoužívali, lebo niekto chce Sviatosť prijať na ruku. Toto zjavné protirečenie nemôže ustanovovať ten istý Duch Svätý, ktorý je Bohom poriadku.) Ak je niečo ustanovené z ľudských ohľadov a nie z ohľadov voči Bohu, potom platia Ježišove slová Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,23).

A ak sa niekto odvoláva na „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ (Mt 26,26), tak treba pamätať, že pri Poslednej večeri išlo o mužov – dvanástich apoštolov, ktorí sa v ten večer stali biskupmi. Biskup a kňaz môže vziať Eucharistiu svojimi rukami a prstami. To “vezmite” nebolo teda povedané bežným mužom a ženám. Ba dokonca niektoré mystičky hovoria, že pri poslednej večeri dával Ježiš učeníkom Sviatosť priamo do úst.

“Otvor si ústa a ja ti ich naplním” – hovorí nám Boh cez Žalm 81.

 Ak sú podľa poznatkov Marie Simmy v jej komunikácii s dušami v očistci mnohí kňazi potrestaní očistcom za to, že dávali Eucharistiu na ruku, tak nie menej si chystá ťažký očistec  človek, ktorý na ruku prijíma svojho Boha ako nejaký keks, ba ktorý núti kňaza, aby bol kvôli nemu potrestaný, keďže mu dáva Sviatosť do nastavených rúk.

5.- Rovnaká dôstojnosť či na ruku či do úst?

Ako môže byť rovnako dôstojné podávanie svätého prijímania na ruku, keď pri tomto spôsobe už za uplynulé roky spadli na zem tisíce Hostií Kristovho Tela, nehovoriac a miliardách odrobiniek, ktoré zostali na rukách, na šatách prijímateľov, na dlažbe kostolov, pod lavicami, atď.? Je to enormné množstvo padnutých Hostií a množstvo ukradnutých, skrátka neporovnateľne väčšie množstvo než ako sa len veľmi ultra-zriedkavo stane pri podávaní svätého prijímania na jazyk.  Päty tých, čo berú Sviatosť do rúk, vlastne nahrávajú Zlému, ktorý si nimi poslúži, aby šliapal po Kristovi spadnutom na zem z ich rúk, alebo z rúk „spoluberúcich“ Sviatosť, no žiaľ poťažne aj tých, ktorí kráčajú po kostole, hoci chodia prijať do úst. Ako to môže byť rovnako dôstojné? Ako to môže byť rovnako Božia vôľa? Ako sa to môže Ježišovi rovnako páčiť? To vôbec nie je jedno, ako sa Eucharistia dáva.

6.- Čo sa to stalo v Cirkvi?

Pri všetkej úcte a láske k Cirkvi ako Kristovej Neveste, do ktorej patríme aj my, musíme s bolesťou konštatovať, že medzi pšenicu bol zasiaty aj kúkoľ. To urobil Nepriateľ. (porov. Mt 13,24-30) Chceš patriť medzi kúkoľ, ktorý bude raz spálený? To nie sú žarty.

Ak je Svätá Hostia pre niekoho „veľká vec“ a eucharistická omrvinka „malá“, tak to platí aj v tomto „najmenšom“. Avšak Ježiš vo Sviatosti je vždy „veľká Skutočnosť“ i v opticky malej omrvinke. Ak je kňaz cirkevnou autoritou nútený dávať Eucharistiu ľuďom na ruku, – pričom hrozí jej znesvätenie, a nielen hrozí, ale sa aj deje – potom predstavený nie je verným tlmočníkom Božej vôle podľa náuky spomínaného svätca.

Ak teda kňazovi Konferencia biskupov danej krajiny odporúča dávať aj na ruku, pričom kňaz vie, že by sa tým previnil voči maličkej omrvinke Krista Pána vo Sviatosti Oltárnej vydávajúc ho do rúk ľudí, – konkrétne vydajúc ju napospas spoteným rukám človeka a navyše sa previňujúc proti liturgickým predpisom o povinnej paténe  – tak  je povinný povedať: “Otcovia biskupi, ja vás mám rád a rád vás v iných veciach poslúchnem, ale prepáčte, toto odo mňa nechcite. To je vlastne odporučenie zneuctiť Pána vo Sviatosti. Tu ide o môjho i vášho Pána a Sudcu zároveň. Ja sa ho bojím uraziť, bojím sa mu ublížiť, bojím sa o Neho. Veď kto je viac než Eucharistia na zemi? Najlepšie by bolo, keby sa všade ustanovilo dávať sväté prijímanie iba do úst a podľa fyzickej dispozície prijímateľa aj na kolenách. Bol by aj poriadok na bohoslužbách, aj dôstojné sv. prijímanie hodné Pána a určite by to prispelo k pokoju vo svete i k zvýšeniu svätosti kňazov i počtu kňazských povolaní.”

7.- Kto je mojím Pánom? – z pohľadu kňaza

Ak niekto nemá moje poznanie a výhradu vo svedomí, tak nie som povinný s ním hrešiť, ak ma k tomu „poberateľ“ Eucharistie nabáda svojimi nastavenými dlaňami. Veď to vyzerá, ako keby si išiel po výplatu na ruku. Ideme robiť z Ježiša platidlo? Ideme z neho robiť peniaze? Áno, Ježiš je mzdou za hriech, ale to neznamená, že s ním budeme zachádzať ako s peniazmi, alebo ako s nejakou vecou. Opäť ho tým znižujeme na úroveň predmetu a sväté tajomstvá na úroveň tovaru. Strašné!

„Draho ste boli kúpení. Nestaňte sa otrokmi ľudí!“ (1 Kor 7,23) Mojim Pánom je Pán v Eucharistii.

Nie je mojím Pánom strach človeka, ktorý sa bojí prijať Eucharistiu na jazyk, lebo sa bojí, že sa nakazí mojim kňazským prstom.

Nie je mojim Pánom jeho nerozlišovanie Pánovho Tela i v omrvinkách.

Nie je mojím Pánom jeho názor odlišný od môjho pohľadu svedomia na tajomstvo Eucharistie.

Nie je mojím Pánom jeho vôľa podceniť eucharistické omrvinky a chcieť sprofanizovať Pánovo Telo prevzatím si ho svojimi rukami.

Ak by niekto chcel odo mňa ako kňaza službu, na ktorú síce má vo všeobecnosti nárok, ale v konkrétnom špecifickom prípade je v rozpore s mojím svedomím mu ju vyslúžiť, tak je mojou povinnosťou mu to odoprieť alebo vec oddialiť. Napr. niekto, kto žije v stave ťažkého hriechu (napr. v konkubináte), chce byť rozhrešený, tak ja nie som jeho otrok, aby som mu poslušne dal rozhrešenie, aj tak neplatné. Ak si aj myslí, že môže prijať Eucharistiu, nie som otrok jeho vôle.

 8.- Christus VINCIT

Pozrime sa, čo na túto tému hovorí biskup Athanasius Schneider v knižke Christus VINCIT – Kristus víťazí nad temnotou veku (Knihu Christus Vincit vydal v roku 2022 Spolok latinskej omše o.z. Objednať si ju môžete na tomto odkaze.)

“Ďalším tvrdením je, že Ježiš povedal: „Vezmite a jedzte z neho všetci.” No v tejto argumentácii tiež nájdeme omyl, pretože tieto slová neboli adresované laikom, ale výlučne priamo apoštolom. On ich vysvätil ako kňazov Novej zmluvy. Na Poslednej večeri neboli účastní žiadni laici, dokonca nebola prítomná ani Panna Mária. „Vezmite z neho všetci a toto robte na moju pamiatku.“ Komu boli adresované tieto slová? Priamo apoštolom. Inak by každý člen veriaceho ľudu mohol sláviť svätú omšu, pretože Pán Ježiš by aj im povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“ Tridentský koncil nás učí, že slovami „toto robte na moju pamiatku“ Pán ustanovil apoštolov za kňazov Novej zmluvy. Rovnako ako tieto slová, aj slová „vezmite a jedzte“ sú primárne určené apoštolom. Tento príkaz bol najprv daný apoštolom a oni majú právo dotýkať sa eucharistického Tela Pána a potom rozdávať Eucharistiu veriacim. Rovnako vidíme podobný princíp v evanjeliovom príbehu rozmnoženia chlebov. Boli to apoštoli, ktorí podávali chlieb ľuďom. Vulgáta prekladá grécke slovo lambanein latinským slovo accipere. Bežne sa používa vo Svätom písme v zmysle prijať, a nie vziať. Napríklad keď náš Pán dýchol na apoštolov a povedal „prijmite Ducha Svätého,“ ide o rovnaké slovo accipere (grécky lambanein). Nikto by tento výraz nepreložil ako „vezmite si Ducha Svätého“. Accipite Spiritum Sanctum znamená „prijmite Ducha Svätého“. “

…“Tragickým faktom je padanie čiastočiek Eucharistie práve kvôli prijímaniu do rúk. To nikto nemôže poprieť. Fragmenty premenených hostií padajú na zem a ľudia po nich šliapu. To je príšerné! Náš Boh je udupávaný vo svojich vlastných kostoloch! To sa nedá poprieť. A deje sa to vo veľkom rozsahu. Nemôžeme v tom ďalej pokračovať, akoby Ježiš, náš Boh, nebol skutočne prítomný, akoby bola Eucharistia naozaj iba chlebom. Ako som už povedal, moderný spôsob prijímania do ruky nemá nič spoločné s prvotnými praktikami Cirkvi. Moderný spôsob podávania svätého prijímania do rúk postupne prispieva k strate katolíckej viery v reálnu prítomnosť a v prepodstatnenie. Kňaz a biskupi nemôže povedať, že takýto spôsob je v poriadku. Samozrejme, sú ľudia, ktorí prijímajú Eucharistiu do rúk s veľkou oddanosťou a vierou, ale to je menšina. Veľká väčšina stráca vieru cez túto skutočne banálnu praktiku prijímania Eucharistie akoby išlo o bežné jedlo, ako kúsok koláča. Spôsob, ktorý sa počas storočí preukázal ako bezpečný a posvätnejší, je prijímanie nášho Pána do úst po kľačiačky.”

Mimochodom kľakátko ako možnosť k výberu by veľmi uľahčilo aj rozdávanie Eucharistie pre kňaza; zhora podávať vydrží dlhšie bez toho, aby ho bolela ruka a veriacim by sa uľahčilo vstávanie po vznešenom prijatí Eucharistie. (pozn. redakcie)

“Počas medzináboženského stretnutia v Kazachstane, na ktorom som sa zúčastnil, sme hovorili o najsvätejších veciach každého náboženstva. Imám povedal, že pre moslimov je najsvätejšou knihou Korán v arabčine a zdôraznil, že by bolo činom znesvätenia, ak by sa niekto odvážil dotknúť arabského Koránu s neumytými rukami. Keď som počul jeho vyhlásenie, náhle som si predstavil scény podávania svätého prijímania do rúk, kde chýba akýkoľvek jasný posvätný úkon a navyše ešte aj bez umytia rúk tesne predtým. Tieto scény sa odohrávajú vo väčšine katolíckych kostolov všade na svete. Potom som si predstavil hypotetickú scénu. Ak by v jeden deň tento Imám prišiel navštíviť katolícky kostol a sväté prijímanie by sa rozdávalo do rúk veriacich, ktorí by k oltáru prichádzali veľkou rýchlosťou v rade, opýtal by sa: „Čo je tento malý kúsok chleba?“ Katolík by mu odvetil: „Je to Kristus.“ Moslim by odpovedal: „To je určite iba znak či symbol Krista.“ Katolík by reagoval: „Nie, to nie je symbol ani posvätný objekt. Pán Ježiš Kristus sa v tomto kúsku chleba naozaj nachádza.“ Moslim by pokračoval: „To nie je možné. Kristus musí byť prítomný iba duchovne či symbolicky“. Katolík by odvetil: „Nie, Kristus je skutočný, naozaj prítomný v matérii svojho tela, krvi, duše i Božstva.“ Moslim: „Tak potom tento malý kúsok chleba musí byť podľa vašej viery vaším Bohom, Najsvätejším zo Svätých.“ Katolík: „Áno. To, čo vyzerá ako chlieb, je naozaj náš žijúci Boh osobne so svojím ľudským telom a krvou, a nie objekt ako váš Korán.“ Nakoniec by mu moslim odvetil: „Fakt, že sa k svojmu Bohu, k Najsvätejšiemu Svätých správate takýmto banálnym spôsobom, mi ukazuje, že sami neveríte, že je naozaj prítomný. Nedokážem s vami súhlasiť, že veríte tomu, čo hovoríte.“

Nanešťastie, Rím povolil podávanie svätého prijímania do ruky, prijímanie z kalicha a takzvaných mimoriadnych rozdávateľov.

Bola to Svätá stolica, ktorá spustila lavínu masívneho zľahčovania, urážok a znesvätení voči eucharistickému Pánovi. Raz to dejiny jasne ukážu. Musíme ukončiť podávanie svätého prijímania do rúk a musíme si tiež kľaknúť pred naším Pánom spolu s anjelmi, ktorí padajú na tvár pred trónom klaňajúc sa Bohu. Ako hovorí svätý Pavol: „Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10). Počas svätého prijímania to nie je iba meno Ježiš, ale Ježiš sám, ktorý je prítomný: Dominus est! (To je Pán!) Sme vyzvaní, aby sme zohli kolená. Celá Cirkev si musí znova kľaknúť pred naším eucharistickým Pánom, milovať ho a klaňať sa mu. Iba vtedy sa jej zahojí srdce. Iba po tomto uzdravení dostane novú pravú duchovnú energiu, ktorou bude oslavovať Boha, zachraňovať duše a znova s horlivosťou rozširovať evanjelium.

Potrebuje sa vrátiť k svojej Prvej Láske. K eucharistickej láske.”

9.- Modlitby

Pozývame vás k modlitbe za kňazov, lebo v súčasnosti sú vystavovaní enormnému tlaku zo všetkých strán. Napr. aj jednoduchou modlitbou:

“Ježišu, Mária, milujem vás, zachráňte duše kňazov, zachráňte duše!” – s veľkou túžbou smieť tento prejav lásky s každým dychom a s každým úderom srdca 1000x zopakovať.” (Z knižky: Justína Klotzová: Boh sa prihovára k duši)

Modli sa aj modlitbu Matky všetkých národov: “Pane Ježišu Kriste, Syn Otca…”

Sedembolestná Panna Mária,  Patrónka Slovenska a Matka Eucharistie! Odprosujeme Ťa za všetky bolestivé meče, ktoré sme Ti zasadili v našom slovenskom národe. Je nám ľúto, že za toľkú lásku, ktorú nám preukazuješ, odpovedáme často nevďakom, porušovaním Božích príkazov a zneucťovaním Sviatosti Oltárnej. Nech sa zmiluje nad nami všemohúci Boh na Tvoj materinský príhovor. Vypros nám milosť, aby sme v našom národe robili pravé pokánie a tak sa stávali útechou pre Tvoje ubolené Srdce i Božské Srdce Tvojho Syna.

Prosíme Ťa o sprostredkovanie milosti podávania svätého prijímania na kolenách a do úst v našich slovenských kostoloch i na celom svete. Mária, Matka Eucharistie a Kráľovná Slovenska, oroduj za nás! Nech sa v Cirkvi zaskveje plná pravda o tebe, aby sa vytvoril dokonalý priestor pre víťazstvo eucharistického Krista a pre jeho slávny príchod.

Preto sa zasväcujeme Tvojmu  Nepoškvrnenému Srdcu a prijímame Ťa spolu s učeníkom Jánom pod krížom ako našu Spoluvykupiteľku, Prostrednicu všetkých milostí a orodujúcu Obhajkyňu pre čas i pre večnosť.  Amen.

Môžeme sa pomodliť aj týmito a podobnými slovami: „Panna Mária, v tejto dobe nás dokáže zachrániť iba Božia milosť cez teba, ktorá si Prostrednica všetkých milostí, naša Obhajkyňa a Spoluvykupiteľka s Kristom, naším Pánom. Nech sa v Cirkvi zaskveje  táto plná pravda o tebe, ktorá definitívne porazí satana i všetky jeho rúhania. Nech sa na tvoj mocný príhovor uskutoční prisľúbenie: „Budú bojovať proti Baránkovi a Baránok nad nimi zvíťazí, lebo on je Pán pánov a Kráľ kráľov; aj tí, čo sú s ním, povolaní, vyvolení a verní.“ (Zjv 17,14) Amen.